Raz som stretol jedného človeka, a ten mi v prvých dvoch minútach rozhovoru, úplne mimo tému a mimo konceptu asi trikrát spomenul, že on je z Prahy. Keď som nereagoval, a tváril som sa, že som to prepočul, spomenul, že sa tam aj narodil. Keď som nespadol od úžasu na zem, skúsil to s pripomienkou, že aj obaja jeho rodičia sú rodení Pražáci. Nič sa nestalo. Potom to skúsil s povolaním, a asi päťkrát v rozhovore, úplne mimo tému, spomenul, že on je lekár. Normálne som zostal stať na nohách, a neodpadol som od ohromenia. Začal byt veľmi neistý, a očividne znepokojený a sklamaný.
Hovorím mu:
- Počúvajte pane, ešte sa poznáme len asi desať minút, a už ste desaťkrát spomenuli, že ste z Prahy, a asi päťkrát, že ste lekárom. Ja som jednoduchý človek, a neviem čo mám v takýchto situáciách robiť. Viem, že to nerobíte len náhodou, že odomňa očakávate nejakú reakciu, možno chcete, aby som vám pobozkal ruku, ale ja sa tak hanbím na verejnosti bozkávať chlapovi ruky, že to jednoducho nedokážem.
- Já tak blbýho clověka, jak ste vy, ještě v životě nestřetl, povedal, a nechal ma tam stáť.
Hovorím mu:
- Počúvajte pane, ešte sa poznáme len asi desať minút, a už ste desaťkrát spomenuli, že ste z Prahy, a asi päťkrát, že ste lekárom. Ja som jednoduchý človek, a neviem čo mám v takýchto situáciách robiť. Viem, že to nerobíte len náhodou, že odomňa očakávate nejakú reakciu, možno chcete, aby som vám pobozkal ruku, ale ja sa tak hanbím na verejnosti bozkávať chlapovi ruky, že to jednoducho nedokážem.
- Já tak blbýho clověka, jak ste vy, ještě v životě nestřetl, povedal, a nechal ma tam stáť.
Žádné komentáře:
Okomentovat